Ak ma niečo v mojom živote vždy neuveriteľne bavilo, tak to bolo hlavne varenie. Nebrala som to ako svoju povinnosť, ktorá sa ženy jednoducho prirodzene týkala, pre mňa to bola neuveriteľná radosť, ktorá sa mi spájala priamo s varením. Bolo veľmi jednoduché si to zamilovať, hlavne preto, že ma to tak neuveriteľne bavilo, robiť z jednotlivých surovín hotové jedlá. Okrem toho bolo perfektné aj to, že všetkým naokolo chutilo. Myslím si, že práve toto bolo mojím plusom, ktorý ma motivoval k tomu, aby som s varením pokračovala. Najprv ma samozrejme učila mama, ako asi každé mladé dievča. No neskôr som už skúšala veci urobiť sama.

Začínala som s jednoduchými vecami, ktoré boli pre mňa veľmi hravé, ale potom som začala piecť hlavne koláče. To bolo určite veľmi vďačné jedlo a takmer všetci mi zaň neustále ďakovali. To bolo naozaj veľké plus. Piekla som vo veľkom, len som si potom uvedomila, že ako hlavné jedlá varím dookola to isté.

To sa mi prestalo páčiť. Nechcela som sa dostať do toho stereotypu, ktorý majú takmer všetky mamy a ženy v domácnosti. Nechcela som variť stále to isté, takže som si sadla klasicky za počítač a začala som hľadať nové jedlá, ktoré by som mohla urobiť.

Moja rodina mala veľmi jednoznačné potreby, čo sa týkalo jedla. Chceli hlavne niečo klasické a slovenské, asi by som u nich s nejakou čínou alebo podobnými vecami veľmi neobstála. Preto som hľadala slovenské jedlá, ktoré sa varia všade na celom Slovensku. Nemohla som uveriť tomu, koľko jedál som ešte nevarila.

Napríklad som nikdy nevarila ani bryndzovú polievku. Demikát recept som našla hneď, ale skutočne som nemohla uveriť tomu, že mi nikdy nenapadlo navariť niečo také jednoduché a také dobré, ako je práve bryndzová polievka. Hneď som sa teda do toho pustila, aby som mohla obohatiť chuťové poháriky členov mojej rodiny. Našťastie sa to podarilo a oni sa išli oblízať aj za ušami.